Das Mädchen mit den Schwefelhölzern

divadlo, LUNA storytelling

Je Silvester, ľudia oslavujú posledný večer v roku spoločne s dobrým jedlom a vo svojich teplých domoch. Len jeden človek blúdi ulicami zmrznutý a osamelý: dievčatko so zápalkami.

Autorská inscenácia inšpirovaná príbehom H. Ch. Andersena. Stela, dievčatko so zápalkami s neuveriteľnou fantáziou, ktorá jej pomáhala prežívať ťažké životné situácie nám ukazuje jej silu odolať a vzoprieť a opustiť sa aj to jediné čo má. Streche nad hlavou. Hovorí nám o sile a odvahe, no aj o nenaplnených túžbach a stretnutí so smrťou ako vedomým riešením. Jej cestu jej vždy osvetľuje lampár, ktorý jej prináša každý večer radosť a jednu mincu. Až na ten posledný. 

Inscenácia bola vytvorená v Theater Kopfüber, Ansbach, Nemecko.

TVORCOVIA

Námet, scenár: Lucia Svobodová, Claudia Kucharski
Dramaturgia: Naďa Uherová
Scénografia: Lucia Svobodová
Hudba: Darius Gall
Hrá: Claudia Kucharski

Román nekonečných koncov

literatúra

Táto ukážka je výňatkom kapitol 5-8 zo štvrtej časti debutového románu Mateja Rumanovského s pracovným názvom „Román nekonečných koncov.“ Román vyjde v prvej polovici roku 2022 pod vydavateľstvom Marenčin PT.

Prečítajte si ukážku aj vo svojej čítačke:

5.

Voda dotiekla, falošný spev utíchol a Boris sčervenaný od horúcej vody vyšiel z vane spokojne von. Teraz, áno, až teraz, priatelia, sa preňho oficiálne začal nový deň. Znamená to asi toľko, že Boris svoje intímne časti tela schová pod uterák a až do obeda bude po byte lietať polonahý, premýšľať a hľadať, do čoho by pichol. Ako vravieval klasik: Boris prepotĺka deň.

Jedinou jeho povinnosťou je stihnúť skúšku s orchestrom o 15:00, po nej zájsť do krčmy a s pokriveným úsmevom ukončiť deň. Podľa predošlých písomných záznamov si určite viete domyslieť, čo tam Boris bude robiť. Možno sa vám zdá, že počas celého dňa nič nespraví, nestihne a naozaj sa len bezducho poneviera. Zabúdate ale na jednu vec: pri Borisovom životnom tempe plynie čas oveľa rýchlejšie ako vám. Sotva si stihne uvedomiť nový deň a hodiny už neúprosne odbíjajú jedenástu. Uznajte, čo sa dá robiť s takým dňom? Len ho prežiť a zabudnúť…

Bolo jasné, že Boris dnes svoj zafúľaný oblek a smradľavú košeľu nestihne vyprať. Opäť sa bude musieť spoľahnúť na lacný dezodorant v kombinácii s mydlom – univerzálnym čističom a dezinfekciou. Nebudem pred vami tajiť, že po objavení tejto techniky nosil rovnakú košeľu často aj celý týždeň. Čo sa týka obleku a kravaty, tie nosil rovnaké permanentne – iné totiž v šatníku nemal. Pravidelne si menil len spodky a každý tretí deň ponožky. Na tom mu záležalo kvôli jeho náhodným známostiam. I keď, pravda, ak napokon došlo k vzájomnému styku (rozumejte: súloži), aj tak sa o seba treli iba nahé telá a bolo jedno či Boris svoje spodky nosil deň alebo týždeň. Koniec-koncov z krčmy páchli všetci rovnako a aj keby sa niekto sprchoval rovno parfumom, dostal by sa napokon na rovnakú úroveň s tým, čo sa nesprchoval vôbec.

Kvôli tomu mal Boris svoju krčmu tak rád. Krčma Lúčka. Žiadne ilúzie, žiadne umelé pretvárky, ktorými by spĺňal predstavy iných a nie vlastné. Ale dosť o krčme. Veď tam bude s jeho kamarátom o pár hodín znova sedieť. Teraz bol Boris ešte vždy v kúpeľni a uterákom, ktorý si neskôr omotá okolo bokov, utieral svoj vlhký zadok. Uterák držal oboma rukami za protiľahlé konce a striedavým poťahovaním nahor a nadol ho trel o pokožku poliek, akoby ich leštil. Ohliadnuc sa za zvyškom tela však zostal temer celý mokrý. Zakaždým sa utieral takto polovičato – ako keby nemal dostatok času. Pri prechádzkach po byte z neho potom stekala voda voľne na zem jak z kačky, ktorá práve vystúpila z jazierka na breh.

Keď si Boris omotal uterák okolo pásu a voda z nôh pod ním pomaly vytvárala mláčku, zadíval sa ešte raz do zrkadla, no vzápätí pohľad strhol, ani čo by sa sebe nedokázal pozrieť do očí. Hlavu skrútil smerom k bočnej stene, kde zbadal to miesto, na ktoré dnes ešte ani nepomyslel. Nieže by naň zabudol, bolo predsa veľkou súčasťou jeho života. Od rána bol ale zamestnaný toľkými vecami, že ono miesto stratilo úplne na váhe. V Maslowovej pyramíde bolo kdesi navrchu, kam Boris s jeho rannými problémami ani len nedovidel. Každopádne teraz bol už zbavený všetkých (dnešných) problémov, vyumývaný a spokojný, s čím sa mu navracali do života opäť príjemnejšie chvíle či myšlienky spojené aj s tamtým podivným kúskom steny.

Chýbala na ňom keramická kachlička, ktorou bola inak pokrytá celá kúpeľňa. Namiesto nej tu vyčnievala ošúchaná tehla murovaných stien bytovky, ktoré mali byť pred očami jej obyvateľov navždy skryté. V čom ale mohlo byť odbité miesto bez kachličky také výnimočné, že Borisa pri pohľade naň chytala príjemná nostalgia? Nešlo len o to miesto, ale väčšmi o spôsob akým ho Boris využil. Na tehle bolo v rade vyrytých niekoľko desiatok zvislých čiarok, ktoré nepravidelne a bez ďalšieho vysvetlenia oddeľovala väčšia medzera. Tie čiarky sem vyrýval Boris; aspoň týmto spôsobom zaznamenával svoj život. Vyrýval ich presne tým nožom, ktorým si pred chvíľou vyškraboval z rany včelie žihadlo.

Dnes Boris žiadnu čiarku nepridal. Znamenalo to i toľko, že jeho rozkoš bude toto ráno odkázaná iba na živé spomienky, bujnú predstavivosť a pevnú vôľu, ktorú spolu s útržkom toaletného papiera a ohorkom z cigarety (ešte stále voľne pohodeným na umývadle) odhodí do záchoda. Áno, zvislé čiarky vyjadrovali Borisove nezáväzné styky načaté v priestoroch krčmy Lúčka a dovedené do ich úspešného konca vkĺznutím do tela partnerky na priestranných matracoch jeho postele.

Fascinujúce bolo, že okrem prvej čiarky spomínal Boris na všetky ostatné len ako na čiarky s konkrétny číslom. Čiarka číslo trinásť (Tá plnoštíhla bruneta s nemalými prsami a pehavými lícami. Predné zuby sa jej prekladali jeden cez druhý, no na kráse jej to skôr pridalo než ubralo. Nosila okuliare, ktoré pri súloži spadli zo stolíka pri posteli. Ráno Borisovi nahá uvarila čaj a on jej zato oblízal bradavku, pohladil plné stehná a poslal domov.), čiarka číslo dvadsaťdva (Vysoká anorektička, ktorej všetky tie diéty liezli trochu na mozog. Boris s ňou preto jednal veľmi stroho a popravde si ani veľmi nepamätal, ako sa ocitli u neho doma. Spomínal si iba na jej plochú hruď, ktorá ho nemilo prekvapila podobnosťou s tou jeho. Zadok mala celkom pevný, asi veľa športovala. Ráno sa Boris v posteli zobudil sám s odkazom pri hlave: „Zavolaj mi…“ a pod tým bol uvedený telefón čiarky číslo dvadsaťdva. Boris nezavolal. Papierik roztrhal a s rannou stolicou ho spláchol v záchode.) a tak ďalej, a tak podobne. Každá čiarka predstavovala jednu známosť, ktorej sa však (až na tú prvú, osudnú!) jakživ nespýtal na meno. Pamätal si tvár, zadok, ňadrá, vlasy, ale nepoznal meno. Najviac hrdý bol na čiarku číslo tridsaťštyri (Usmievavá ryšavka s plnými perami a výraznými modrými očami, ktoré na Borisa dozerajú pri známostiach s dievčatami podobným čiarke číslo dvadsaťdva. Lícne svaly a podbradok mala vytrénované od častého smiechu a človek jej tak ani nevedel odhadnúť vek. Mohla mať pokojne viac ako Boris, čím by sa stala jedinou jeho staršou ženou. Zvyšok jej tela si takmer nepamätal; nad čiarkou číslo tridsaťštyri sa vznášala len hlava dámy ako džin, a keď Boris potreboval, nasadil ju na tvár niektorej zo svojich ďalších známosti a pripevnil zozadu gumičkou jak škrabošku na karnevale) – to ona mu dnes priviedla ukojenie na diaľku. Aj po dvoch rokoch vyzerá (i keď vždy s iným telom, dnes s telom čiarky číslo trinásť) stále rovnako dobre a stále tak živo, akoby tu s ním naozaj bola.

Prečo to robil? Prečo sa žiadnej z tých dievčat nespýtal na meno a len ich využíval pre svoje potešenie? Boli predsa ľudskými bytosťami hodnými lásky a uznania, nielen povrchnej súlože a zabuchnutia dverí pred nosom krátko po prebudení. Boris však veril, že pokiaľ niečo konkrétne nepomenuje, nemôže ho to zviazať ani urobiť nešťastným. Preto každé Borisove žieňa, čo sa stratilo z dohľadu, prestalo automaticky existovať. Nemalo meno, ani nič konkrétne, čo by ho ešte spájalo s jeho životom. Navždy zostalo iba tou vyrytou čiarkou na stene reprezentujúcou jednorazový styk bez záväzkov.

„Čiarka je však tiež konkrétna,“ namietnete. Áno, ale na rozdiel od mien vyrytých hlboko v hlave má Boris nad čiarkami absolútnu moc. Môže ich kedykoľvek zmazať, zatrieť či prelepiť, prípadne ich fiktívne podoby využiť v stave núdze na svoje osobné potešenie. Nikdy sa však nespoja so žiadnou konkrétnou emóciou. Borisov milostný život bol zvečnený v malom priestore ošúchanej tehly, ktorý stačilo prekryť jedinou kachličkou a v momente by celý zanikol.

Vlastne nie úplne celý. Prvú čiarku predsa poznal aj po mene. Ale tak veľmi by nechcel! Jeho prvá láska. A aj posledná. Tá ho zradila, podviedla, vytrhla mu srdce! Tak sa v nej sklamal… Čo sa dalo robiť – oprášil sa ako dnes ráno v parku a kráčal životom ďalej. Avšak už s vytrhnutým srdcom a predsavzatím, že niečo podobné nikdy neurobí. Nebude milovať. Lebo ten, kto miluje tratí a jeho sloboda a šťastie stávajú sa závislými na niekom druhom. Na niekom, koho sám nemôže ovplyvniť a v momente, keď sa mu oddá, zrazí ho na kolená. Po tejto prvej čiarke – ktorej meno Boris poznal, no nahlas nevyslovoval – boli pre neho ženy už iba nástrojom pre fyzické uspokojenie a vypĺňanie voľných večerov. Borisa táto nepríjemná udalosť s čiarkou číslo jedna naveky navliekla do obleku mizogýna, o ktorom možno ani sám nevedel. Alebo vedel a už z neho nedokázal ani nechcel vystúpiť (stal sa totiž jeho novým ja, novým slobodným ja).

No čo ak by som na záver kapitoly napísal, že ho do tohto obleku nevsúkala čiarka číslo jedna, ale jeho vlastná myseľ pošramotená emotívnym koncom? Čo z toho by bola skutočná, jediná pravda, a čo len pravdivosť ukrytá poza prchavú okolnosť?

6.

Ako iste viete, Boris dnes okrem karpín a tekutého chleba stále nič nezjedol. Rozhodol sa teda, že nezvyčajne spojí raňajky s obedom, a tým nevedomky obohatí slovenskú lexikológiu o nové slovíčko „rabed“.

Vyvediem vás však hneď na začiatku z omylu a dodám, že rabed nemá s prevzatým a do slovenskej kultúry infiltrujúcim sa anglicizmom „brunch“ vskutku nič spoločné. Zatiaľ čo brunch približuje čas raňajok s časom obeda a nachádza prienik niekedy okolo desiatej hodiny dopoludnia, rabed raňajky úplne vynecháva a čas obeda nijako zásadne nemení (bol akurát čas obeda; niečo medzi dvanástou a druhou poobede). Tým pádom je rabed zväčša výsledkom extrémne dlhého vyspávania alebo (ako v Borisovom prípade) neočakávaných okolností, v dôsledku ktorých človek napriek vynaloženej snahe raňajky jednoducho nestihne.

K čomu ale toľko teórie? Borisa predsa sémantika ani prinajmenšom nezaujímala. Jediné, na čo dokázal v tejto chvíli myslieť bol skuvíňajúci žalúdok, do ktorého čochvíľa malo spadnúť niečo chutné a zdravé (minimálne v porovnaní s karpinami a pivom). A tak kráčal s husľami v puzdre v jednej ruke, so sakom v druhej (akosi mu bolo dnes teplo ­– žeby babie leto?) a nehľadel späť. Kráčal vpred a každým krokom sa približoval zas o niečo bližšie k jeho obľúbenej reštaurácii Jazmín. Mmm. Tamojší šéfkuchár mal v kuchyni už iste rozpálenú panvicu, kam čochvíľa poukladal ingrediencie Borisovho budúceho obeda.

Púpavové stonky na mede. Tak znel názov dnešného menu, ktoré (možno prekvapivo, možno nie) pozostávalo z púpavových stoniek a medovej omáčky. Boris celkom nerozumel voľbe týchto prísad, no do Jazmínu chodil už roky a s jedlom tu bol vždy spokojný. Ani po dnešnom odvážnom experimente preto šéfkuchár jeho dôveru nestratil. Na znak vďaky ho vysmiaty muž s opásanou kuchynskou zásterou zasvätil do tajov prípravy onoho znamenitého pokrmu.

Písanie knižky a varenie majú jedno spoločné: nezáleží na tom, že  čo, ale ako. Teda ako pripravoval šéfkuchár púpavové stonky na mede? Údajne nepoužíval pri smažení vôbec olej a vystačil si len so šťavami, ktoré v sebe rastlina ukrývala – ako správne poznamenal, nebolo ich veľa. Panvicu preto rozpaľoval na najjemnejšom plamienku, aby nebola príliš horúca, a následne na ňu v zástupe za sebou ukladal pinzetou naprieč prerezané stonky. Počkal štyridsaťdva sekúnd, potom stonky obrátil na druhú stranu a polial troma polievkovými lyžicami medu. Znova počkal, až pokým sa stonky úplne nevysušili a nezačali dymiť na celú reštauráciu. Potom postup zopakoval s ďalšími nachystanými stonkami tri až štyrikrát, čo zodpovedalo jednej porcii pre hladného muža bez raňajok. Jedlo zákazníkovi podával na predhriatom tanieri a s púpavovým kvetom na vrchu. Zákazníka upozornil, že kvet sa neje a pokiaľ vycítil, že je to vhodné, zavtipkoval na tému jedenia rastlín. Odporúčaným pitím k pokrmu bola slaná voda.

„Môže byť!” Boris rázne zvolal a s hladným výrazom nakukol do kuchyne. Šéfkuchár sa uklonil a odišiel presne tam. O chvíľu sa odtiaľ ozývalo už len veľmi jemné syčanie sťa prepichnutá duša na bicykli, po čom v pravidelných intervaloch previeval reštauráciou kúdeľ šedastého dymu (na čo bol zákazník vopred upozornený). Než sa stačil Boris zasedieť na svojom mieste, šéfkuchár vybehol z kuchyne s kovovou táckou položenou na dlani. Na tácke niesol tanier s teplým jedlom a pohár (slanej) vody. Hotový obed položil na okraj okrúhleho stola a zatočením vrchnej dosky ho presunul priamo pred Borisove hladné telo.

Ó, áno, niečo som o tejto reštaurácii zabudol poznamenať. Podivné okrúhle stoly s točitou doskou… Vyzerali takmer ako klavírne stoličky vo veľkom, no nemali v sebe závit, ale mechanizmus podobný kolesu na voze. Vďaka nemu sa doska mohla točiť pokojne aj donekonečna. Zaujímavý vynález. Možno. V Borisovi však tento stôl vyvolával zvláštny pocit pominuteľnosti. Čo v jednom momente považoval za vlastné miesto, nepatrným potočením mohlo hocikedy zmiznúť a patriť komukoľvek inému.

Ten stôl bol vlastne ako život – nikto tu nemal permanentné miesto. Točil sa kolom dokola a bolo na každom, čo si z neho zoberie, alebo kde sa na chvíľu zastaví. No v momente, keď nájde svoje miesto a spraví z neho vlastné, kruh sa znova pootočí a miesto zaberie niekto ďalší. Bez ohľadu na to, čo ten človek pred ním jedol, ako to jedol a či za svoje jedlo aspoň poďakoval.

Boris pozeral do taniera s púpavovými stonkami a rukou s nezahojeným štípancom pootáčal dosku stola naľavo, napravo. Premýšľal či sa to jedlo pominie rovnako tak ako včela, na ktorú už sám temer zabudol. Mala predsa na svete tiež svoje nepopierateľné miesto. Bez nej by Boris dokonca ani nejedol to, čo jedol. Napriek tomu sa znenazdajky pominula a on si vychutnával púpavové stonky v medovej omáčke. Okrem melancholickej spomienky, ktorá zmizne spolu s jedlom na tanieri, po včele už nič viac nezostalo. Taký bol (a je) život. Točitý a okrúhly.

7.

Po výdatnom obede sa Boris presunul menej rezkým, no stále jemu príznačným krokom z reštaurácie Jazmín do nie veľmi vzdialenej koncertnej siene, v ktorej mával deň čo deň skúšku s celým orchestrom. Boris hrával prvé husle, čo ho celkom bavilo, mal predsa umenie rád, no radosťou z toho neskákal. Ako som už naznačil: jeho otec bol hudobníkom, otec jeho otca bol hudobníkom… Boris bol jednoducho z hudobníckej rodiny – jeho osud bol predznamenaný, vopred určený. Nemal si už z čoho vyberať ani čo hľadať, tak načo zbytočne plytvať životnou energiou a vzdorovito meniť svoj údel?

V momente, keď sa usadil medzi spoluhráčov a začal z puzdra vyberať svoj nástroj, odrazu čímsi pripomenul Matildu sediacu na prednáške z chémie, ktorá svojim spolužiakom zaváňala cigaretovým puchom z krčmy. No a čo, aj Boris zaváňal všeličím možným. Na rozdiel od Matildy si to ale, on, Boris, mohol dovoliť. Bol predsa temer najstarším členom orchestra. A aj keď ukrývať svoje skúsenosti a múdrosť za vek je mrzké, ostatní mu to tolerovali. (Pamätáte ešte na naše porovnávanie veku so stavom mysle?) Nemal kvôli zohavenému zovňajšku ani sálajúcim puchom žiadne výčitky. Okrem toho, onedlho by bol beztak na tom istom, takže o čo vám ide?

Priebeh skúšky bol v podstate každý deň rovnaký. Nebudem vás preto nudiť všetkými tými maličkosťami a malichernosťami, ktoré s ňou neodbytne súvisia. Napíšem len toľko, že sa skúšala symfónia od Janáčka, ktorú Boris odohral už toľkokrát, že si bez nej nedokázal predstaviť vlastné bytie. Bola ako ten neviditeľný oblek, ktorý na sebe nosil od skončenia prvej nevydarenej známosti so ženou – nedokázal sa ho (jej) už zbaviť. Tá melódia mu hrala v hlave vždy, keď na nič nemyslel, ergo hrala mu v hlave prakticky stále. Aj ich dirigenta mal neprestajne pred očami, dokonca aj v snoch. Aaaah…

Deň čo deň skúšali so zborom rovnakú symfóniu, a to len kvôli jednému pol hodinovému vystúpeniu, na ktoré sa prídu pozrieť nanajvýš traja ľudia (traja muži či tri ženy?) so sprievodom. Ostatným bol Boris, celý orchester a nakoniec aj Janáček úplne ukradnutý. No čo mohol robiť? Nebola by hocaká činnosť rovnako márnivá a absurdná? Samozrejme, mohol mať z nej potešenie aspoň on sám. O to predsa mnohým ľuďom ide. Nebola by ale taká radosť len ilúziou, ktorú si nanúti, aby v živote videl nejaký zmysel? Vyšší cieľ?

Kašľať na vyšší cieľ: Boris dohral posledný tón Janáčkovej skladby a spolu s ním a jeho spoluhráčom Dionýzom sa vzduchom preniesli do krčmy Lúčka, kde v opojení žien a alkoholických nápojov mali zabudnúť na trápenia života.

8.

Rovnako, ako Matildina obľúbená krčma nebola len krčmou (ale prinajmenšom obdivuhodným hostincom s televíznym prijímačom vo vnútri), nebola ňou ani krčma Lúčka. Podľa oficiálnych záznamov a majiteľovho presvedčenia bola Lúčka predovšetkým klubom umelcov, čo sa medzi ľuďmi, ktorých touto nálepkou označila spoločnosť alebo aspoň oni sami v podstate ujalo. Do Lúčky chodievali skutočne vo väčšej miere umelci. No i tí jej postupom času a zvyšujúcim sa počtom návštev začali vo voľnej reči vravieť krčma Lúčka. Prípadne, a tento variant bol pre všetky dotknuté strany najprípustnejší, ju volali len Lúčka. Nech bolo tak či onak, vo výsledku to znamenalo asi toľko, že do Lúčky chodievali chľastať a vysedávať najmäumelci.

Vo vnútri väčšinou nehrala žiadna hudba, no pravidelne niekto spoza stola na plné ústa spieval (pravda, nie vždy pieseň bola v súlade s majiteľovým politickým presvedčením – vtedy dotyčnému načapoval pivo na účet podniku, čo ho vo väčšine prípadov po zvyšok večera umlčalo). Hazardné hry sa v Lúčke striktne obmedzovali na mariáš a sedmu, ktorých pravidlá držal majiteľ v šuplíku pod barom, a tým vyriešil najmenej polovicu vyvolaných sporov. Predaj kusových cigariet bol zakázaný, čo v kapitálkach a s nejedným výkričníkom hlásal oznam nalepený na výčapnom pulte. Pokiaľ ste sa ale slušne spýtali, majiteľ vám jednu-dve vždy s nejakou kamarátskou dohodou podsunul. Majiteľ bol pašák.

Zem Lúčky pokrývali kachličky ako v nemocnici, aby sa v prípade nehody – zväčša spôsobenej vplyvom alkoholu – dali ľahko očistiť do pôvodnej podoby. Čistili spravidla o niečo triezvejší kamaráti či spolusediaci. Dámske WC bolo na kľúčik, ktorý si dotyčná mohla vypýtať u obsluhy. Vlastne za barom, obsluha tu žiadna nebola. Na druhej strane, ani dám tu nebolo toľko, ako pánov. Pánske WC bolo preto otvorené a zväčša upchaté (sláva pisoárom, ďakujeme Wilhelm Beetz). Lúčka sa naozaj veľmi nelíšila od Matildinho hostinca. Jediným rozdielom bolo, že nebol vo vnútri televízor a nehvízdali tu žiadne dvere – boli totiž celý deň otvorené. Majiteľ bol veľký ekológ, vždy sa chcel „dotýkať“ prírody. Hostia boli za, tiež sa im ľahšie odchádzalo aj prichádzalo. Vlastne vďaka tomuto rozhodnutiu nemali nikdy pocit, že by boli niekde preč; s vonkajším svetom ich neoddeľoval uzavretý priestor.

Áno, to bola Lúčka. Sem chodil Boris opeľovať svoje kvietky. I keď tu bolo viac buriny než skutočných kvietkov, vždy sa tu našli aspoň zo dve, zo tri sedmokrásky či nevädze. Len nie vždy ich našiel aj Boris (alebo oni Borisa?). V krčme ako táto musel byť človek pri nadväzovaní známosti so ženou rýchly. No je pravda, že väčšina zo stálych hostí bola ženatá, opitá alebo sa okúňala. Boris býval iba opitý, preto sa mu z času na čas podarilo dáku zvábiť.

Boris tu ale predsa dnes nesedel sám – po ľavej ruke mal vedľa seba spoluhráča Dionýza, ktorý navonok aj zvnútra pôsobil ako Borisov protipól. Jeden z nich mal vyzlečené sako, nezapravenú košeľu, povolenú kravatu a v ústach cigaretu, ktorú si slušne vypýtal od majiteľa. O koho išlo? Každý už vie, no napriek všetkým rozdielom spájalo oba protipóly rovnaké pivo z tanku, ktoré je vraj najlepšie v celom kraji. Niekto na to hľadel, niekto nie, hlava z neho bolela aj tak rovnako.

Pravidelní a veľavážení hostia ako Boris s Dionýzom mali v Lúčke už spravidla zarezervované miesto pri vybranom stole. Výskumami, ale aj sedliackym rozumom sa dalo ľahko prísť na to, že nimi zvolené  miesto malo v celej krčme najlepšiu strategickú polohu. Bez problémov bolo odtiaľ vidieť na výčap, teda objednanie ďalšieho piva bola iba otázka zdvihnutého ukazováka. Ak objednávka prevyšovala počet ľudí za stolom (napríklad ak sa na niekoho ešte čakalo), ukazoval Boris v kombinácii s ďalšími prstami presný počet. V prípade, že Boris s jeho spoločnosťou zatúžili po niečom tuhšom, objednával zdvihnutým, no zároveň zohnutým prstom.

Okrem vzdialenosti stola od barového pultu netreba tiež opomenúť vzdialenosť od záchodov, ktoré boli hneď za rohom. Odchod na toaletu bol preto zväčša iba otázkou šikovnej otočky. Posledným a najdôležitejším dôvodom výberu tohto miesta bol priamy výhľad na prichádzajúceho hosťa. A nielen to! Prichádzajúci hosť videl tiež tento stôl ako prvý, čo znamenalo, že lapenie kvietka bola často len otázka širokého úsmevu a náznaku, že sú pri stole voľné stoličky (stôl bol pre šiestich ľudí, no nikdy tu nesedeli viac ako štyria). Na voľných sedadlách mali hudobníci položené svoje saká či kabáty a na nich husle a iné sláčikové nástroje. Práve tie bývali často spúšťačom planých rozhovorov s novými spolusediacimi, ktoré vždycky spájal rovnaký koniec: umelci im chceli vliezť pod sukňu či iný kus oblečenia ukrývajúci pred svetom stále tú istú trofej.

Je to možné? Akurát teraz vošla do Lúčky jedna taká. Jej opisom vás nebudem zdržiavať – veď si ju môžete predstaviť ako sa vám zaľúbi. Podstatné ale bolo, že sa ľúbila aj Borisovi a svojimi mierami napĺňala akékoľvek jeho fantázie a predstavy. Sa vie, že na ňu s Dionýzom zízali, ako zíza Európan na žirafu v zoo. Neuveriteľné. Čo tu robí žena ako ona? Umelkyňa?

Slečna sa v strede roztvorených dverí obzerala po voľnom mieste, kedy už Boris ceril zuby, no nemalo to význam. Naozaj hľadala len voľné miesto, ktoré však v preplnenom podniku štamgastmi nájsť nedokázala. Z jej postoja a zúfalého pohľadu bolo ale zrejmé, že je rozhodnutá v Lúčke nejaký čas pobudnúť. To všetkých prítomných náramne upokojilo. Najmä majiteľa (a Borisa), pretože si nakoniec sadla za bar a objednala si voľačo na pitie. Muzikanti z nej pochopiteľne nespúšťali oči a plytkými rečami ju vnášali do svojich životov.

Šokujúce bolo, že väčšmi o nej sníval Dionýz a Borisovi vravel, že by raz chcel mať takú manželku. Pochopiteľne hovoril o jej výzore; to, čo sa ukrývalo pod peknou tvárou a dobre formovaným zovňajškom nemohol predsa odnikadiaľ vedieť. Veľa sa dá síce určiť z tónu hlasu, mimiky, gestikulácie či slovnej zásoby, ktorými dotyčná disponovala, no z  príchodu od dverí k baru sa dalo odpozorovať len pramálo. Dionýz sa preto obmedzil výlučne na vzhľad, ktorý v tejto chvíli považoval za hlavný predpoklad šťastného manželstva.

„Prečo hneď za manželku?“ reagoval Boris pohoršene na výpoveď zasnívaného kamaráta. „Načo robiť z dvoch jedno? Dvoch spájať do jedného zväzku, ktorý časom oboch omrzí…“ pokračoval.

Dionýz sa nad Borisovou výpoveďou zamyslel, no nemal na ňu argument, tak ako nemal argument k jeho nezapravenej košeli, rozgajdanej kravate na krku a vyzlečenému saku prehodenému cez stoličku.
„Predstav si ju ako knihu. Hamingwaya.“ vysvetľoval Boris, a pritom pozeral striedavo na slečnu a na Dionýza. „Pravda, mohol by si ho čítať stále dookola a hľadať v jeho textoch nové a nové významy, no po čase ťa aj tak omrzí a budeš si chcieť prečítať ďalších. Prousta, Musila, Brocha… Tomu sa jednoducho nevyhneš!“
„Počuj, Bee,“ oslovil Borisa priateľsky. Dobrí kamaráti ako Dionýz mu hovorili iba takto: Bee. Lepšie to znelo a s každým oslovením zároveň zostávala vo vzduchu visieť voľná slabika, ktorú mohol nahradiť napríklad predložkou či ľubovoľným citoslovcom. „Aaaah,“ povzdychol, „Na čo ti je toľko slobody? Čo s ňou zamýšľaš? Ty sa snáď nechceš nikdy usadiť?“ kládol jednu otázku za druhou a potom si sám na všetky odpovedal rezolútnym: „Človek potrebuje pravidlá, inak ho spoločnosť zadupe.”
„Kamarát,“ oslovil Bee Dionýza neosobnou frázou. „To tie pravidlá človeka zadupú. Si snáď myslíš, že z človeka robia dospelého hypotéky, nešťastné manželky, nechcené deti a nezmyselná práca, ktorú musí robiť, aby si to všetko mohol dovoliť? Aby mohol byť dospelým? Pritom sám nestojí za nič a vo vnútri je už dávno mŕtvy.“
„Takže ty nič z toho nechceš? Manželku, deti…”
„Medzi nami,“ prerušil Dionýza, chytil ho za rameno a so stíšeným hlasom a naklonenou hlavou k tej jeho dodal: „Ak by som mal mať raz decko, radšej sa obesím.“
„Aaaah, Bee! Nie sú to potom rovnaké pravidlá, na ktoré sa len pozeráš z opačného brehu? Zatiaľ čo iných zabíja napĺňanie a dodržiavanie pravidiel, teba zas zabíja únik pred nimi. Nie je výsledok nakoniec rovnaký?“
„Nie dokým človek vie, čo robí,“ odpovedal Boris trucovito. „Tak ako ja viem, že radšej, ako viesť tento dialóg, pôjdem za tou slečnou za pultom a pozvem ju na pohárik.“
„Nechoď tam, absolútna sloboda je pasca! Nemyslí na následky,“ rozprával Dionýz s podivným ustarostením a napätím. „Predstav si malé dieťa, ktorému by rodič jakživ nepovedal ‚nie‘. Jedlo by hlinu, chytalo by oheň, vyliezlo by na balkón a skočilo dole!“
„Balkóny majú predsa dvere aj zábradlie…“ podotkol Boris ironizujúc.
„Veď to sú tie pravidlá, nerozumieš?“
„Pozri sa okolo seba,“ rozprával Boris s rovnakým ironickým tónom. Dionýz sa ako poslušné šteňa skutočne poobzeral navôkol, akoby tam niekde bolo ukryté riešenie jeho starostí. „Vidíš tu nejaké zábradlia?“ pokračoval. „Prečo by som si ich mal sám domýšľať keď tu nie sú? A odopierať si možnosť opeliť tamten kvietok?“
„Nechoď tam,“ opakoval Dionýz už bez emočných výlevov či ďalších vysvetlení. Povedal to trochu ako varovanie spojené s neuchopiteľnou prosbou.
„Čo sa to s tebou deje?“ krútil Boris hlavou nad reakciami svojho kamaráta. „Ja predsa nejdem skákať zo žiadneho balkóna, ale len sa s niekým zoznámiť.“ V tom Boris vstal od stola a nehľadiac na Dionýza odišiel k baru za ženou jeho fantázií.
Dionýz už neodpovedal, pretože vedel, že v tomto morálnom boji prehral.

Boris podstúpil k barovému pultu, prisadol si k slečne a oslovil ju pozdravom tomuto miestu, ale i jeho osobe príznačným: „Čo pijete?“
Slečna sa netvárila prekvapene, že ju z miestnych niekto oslovil. V hlase jej naopak znelo tiché „konečne.“ Pomaly otočila hlavu, pozrela na Borisa a bez náznaku súhlasu či nesúhlasu iba pyšne odvrkla: „Čo ja viem, čo napríklad koňak?“
„Koňak?“ spýtal sa Boris udivene. „Ale prosím vás, také tu my nepijeme,“ vysvetľoval a vzápätí navrhol: „Čo napríklad medovinu?“
„Medovinu? No tak dobre,“ súhlasila rezko, „ale po nej sa niekedy mením na zviera,“ zavtipkovala. Borisove fantázie siahali ďaleko za hranice možností.
„Vy a na zviera?“ spýtal sa so záujmom a od barmana objednal dva poháriky medoviny.
„Zviera predsa nemusí byť hneď tiger alebo medveď a predsa sa ho každý bojí.“
„Nesadneme si ku stolu?“ vyslovil odvážne Boris prvú z dnešných ponúk a pohľadom naznačil smer, kde sa nachádzal stôl s najstrategickejšou polohou. „Skúsime, či sa vás aj ja budem báť,“ dodal trápne.

Slečna sa zatvárila neisto. Pozvánku chcela prijať, no nič o tomto človeku nevedela –sadnúť si s niekým za stôl to už je nejaký záväzok. To je ako ísť s niekým cudzím na rande. No je to to, čo slečna chcela? Popri rozmýšľaní nazerala poza Borisove plece a hľadala za stolom záchytné body, ktorých by sa mohla pridržať a urobiť si o tomto človeku aspoň aký-taký obraz. Na stoličke uvidela pohodené sako a puzdro na husle. „Umelec!“ pomyslela si. A krátko nato jeho návrh odsúhlasila. Od baru k stolu s najstrategickejšou polohou viedlo len pár krokov, no týchto pár krokov prekráčali Boris s neznámou slečnou akoby už boli svoji.

Boris odsunul slečne gavaliersky stoličku, ponúkol jej miesto a ako si sadala vsunul stoličku opatrne pod jej zadok. Potom sa vrátil k baru, vzal pripravené poháriky s medovinou, položil ich na stôl a niekedy medzi rečou si so slečnou pripil na zdravie oboch. Husle so sakom nápadne odpratal na inú zo stoličiek (ak by si slečna danú skutočnosť ešte nevšimla), sadol si naproti nej, lakeť pravej ruky zapichol do stola, hlavu oprel o palec a ukazovák a zvodne, no nie silene sa zahľadel do slečniných očí. Bol taký omámený jej krásou, že si ani neuvedomoval všetky tie čudnosti okolo, ktoré sa začali diať alebo dokonca už stali. Napočítal som minimálne dve.

Krátko po tom, ako sa obaja usadili za stôl a uprene na seba hľadeli, znenazdajky cez okno prenikli silné lúče slnka, ktoré Borisa úplne oslepili. Bolo to veľmi nepríjemné. Takmer ako déjà vu. Predsa si ale pre pár lúčov nenarušia idylickú chvíľku. Boris vstal, prudkým mávnutím zatiahol vyblednutý šedý záves, a tým (opäť) zatienil niečo, v čom by možno iní hľadali akúsi symboliku. A čo tá druhá vec? Dionýz! Kam sa len podel?

„Povedzte,“ načal Boris zdvorilo akoby novú konverzáciu, „čo vás sem privádza?“
„Jój, viete,“ odpovedala slečna neisto a rukou si prehodila prameň vlasov cez plece, „celý deň behám po divadlách, vernisážach, literárnych čítačkách, no stále som nenašla program, ktorý by ma zaujal, dostal sa mi pod kožu!“ pokračovala dramaticky. „Som z toho už unavená a smädná,“ povzdychla, „Preto som sem zašla – tu mi možno niekto poradí, čo by sa mi mohlo páčiť.“
„Ja sa ani nečudujem, že neviete nájsť to svoje,“ zmenil Boris tón hlasu, odrazu presiaknutý trpkosťou. „Dnes už celá kultúra stojí za hovno. Všetkým ide len o to, aby sa zapáčili a predali. A keď potom príde niekto s niečím, na čo nie sú zvyknutí…“ nedokončil vetu a odpil si radšej z piva.
„Nie je snáď dobré, keď sa druhým páči?“ spýtala sa slečna naivne.
Boris preglgol, zatváril sa kyslo akoby pil pivo prvýkrát, a potom slečne rozpovedal príbeh: „Raz istý divadelný režisér zinscenoval jednu z najslávenejších drám G. B. Shawa,“ na moment prerušil rozpravu a slečny sa spýtal doplňujúcu otázku: „Poznáte G. B. Shawa?“
Slečna pokrútila hlavou.
„Nevadí, to teraz nie je podstatné,“ dlaň si dvakrát obtrel o bok košele a potom pokračoval. „Podstatné je, že písal dobré drámy, ktoré ale nie vždy spĺňali predstavy verejnosti. Čo teda spravil režisér?“ spýtal sa a nečakal na odpoveď. „Otvorený koniec zmenil na gýčovité romantické rozuzlenie, ktoré očakávala väčšina publika!”
Slečna už-už išla niečo povedať, no Boris rozprával ďalej.
„Na premiéru predstavenia sa prišiel pozrieť aj sám Shaw, ktorému potom režisér na obhajobu toho znetvoreného konca povedal presne to – že by mu mal poďakovať, lebo vďaka nemu sa hra páči a predáva. A viete čo mu na to odpovedal Shaw?“
Slečna znova pokrútila hlavou
„Že ten koniec nestojí za nič a on by ho mal zastreliť.“
Slečna sa zachichotala ako malé dievčatko, ktoré potom odvrklo: „Ste prudký.“
„A vy ste krásna,“ vábil slečnu so širokým úsmevom na sladké reči ako z gýčovitej úpravy akejsi hry (bol to ale pokrytec!). No slečna sa nechala (nechala), predsa to bolo to, čo chcela počuť. „Nie ja som prudký,” reagoval na to isté inou odpoveďou, „umenie je prudké…a malo by byť. Nemalo by iba hovieť tomu, čo si každý myslí a chce myslieť.“ V tom sa aj on sám zamyslel. „Koniec-koncov to, že ste sem prišli, ste spravili veľmi dobre. V Lúčke nájdete viac kultúry ako v hocijakom tunajšom divadle či galérii. Pozrite tam,“ ukázal prstom na stôl oproti, „to je Miro, píše vraj celkom dobré básne. Vedľa neho sedí tiež spisovateľ, Paľo. Ten, ak sa nemýlim, píše romány,“ predstavoval niektorých zo štamgastov a postupne prechádzal k tomu najdôležitejšiemu – k sebe. „My,“ jemným pohybom ukazováka mieril striedavo na seba a na svojho spolusediaceho kamaráta, keď tu si všimol (áno, až teraz, milí čitatelia), že Dionýz zmizol od stola. Boris sa však nenechal zaskočiť. Pohybujúci ukazovák nahradil palcom, ktorý namieril do stredu svojej hrude a množné číslo bez výčitiek nahradil jednotným. „Ja…“ (palec na hruď) „som tiež umelec. Hrám v sláčikovom orchestri prvé husle,“ dopovedal nie s prehnanou hrdosťou a s nezáujmom o Dionýzovu osobu. Jeho pivo ešte vždy stálo na stole, ibaže pena už načisto opadla. Jediné, čo sa s takým pivom dalo robiť, bolo vyliať ho do záchoda a spláchnuť.
„Teda ja milujem husle!“ chytila sa slečna Borisových slov ako úhor na predvarenú krevetu.
„Naozaj? A akú skladbu máte najradšej?“
„Ťažko vybrať jednu,“ neobratne skrývala svoju neznalosť. „Akú máte najradšej vy?”
„S orchestrom hrávame najčastejšie Janáčka,“ odpovedal Boris a pritom sa mu v mysli opäť vyjavila tá melódia a mávajúci dirigent.
„Teda Janáčko je aj môj obľúbený!” zhíkla slečna nadšene. Radšej nemusela.
Na to sa Boris len pousmial a povedal: „Tak môžeme ísť ku mne a ja vám jedného takého zahrám.“(Nezahral; vzájomné klamstvá sa o seba lepili, ako sa lepia v predvolebnom období o steny kandidátske plagáty.) Nemal na čo čakať, úhor už dávno visel na háčiku. Bolo iba na Borisovi, kedy ho navijakom pritiahne a ladne odhodí do perín postele bytíku na treťom poschodí.
„Tak poďme,“ neokúňala sa viac slečna.

A tak išli, keď medzitým Dionýzove pivo stekalo potrubím do najbližšej kanalizácie.

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia

Dielo podporila v grantovom programe
„Umenie – literatúra“ Nadácia Tatra banky

AUTOR

Matej Rumanovský

Bašavel na námestí

hudba

Cyklus koncertov Bašável na námestí prinesie v letných mesiacoch do priestorov History Caffe v Prievidzi 5 koncertov interpretovaných profesionálnymi rómskymi umelcami.

Projekt má podporiť rómskych profesionálnych interpretov, ktorí sa zameriavajú prevažne na džez a osloviť ním širokú verejnosť, milovníkov džezu i rómsku komunitu žujúci v Prievidzi a blízkom okolí.

Projekt sa koná s podporou mesta Prievidza. Hlavným partnerom je Fond na podporu kultúry národnostných menšín Kultminor. Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.

VSTUPENKY CEZ GOOUT na jednotlivé koncerty si môžete zakúpiť cez tento odkaz.

Jazz na námestí

hudba

Projekt Jazz na námestí zahŕňa 2 koncerty renomovaných profesionálnych hudobníkov, z ktorých ako druhí sa predstavia Kristin Lash & Jakob Grey. Zámerom je priniesť do regiónu kvalitnú hudbu interpretovanú profesionálnymi umelcami zameranú na džez a menšinové žánre.

Projektom chceme podporiť nekomerčnú kultúru, skvalitniť kultúrny život v meste Prievidza a vytvoriť scénu pre tento typ umenia. Projekt organizujeme v spolupráci s mestom Prievidza a History Caffe.

Hlavným partnerom projektu je Fond na podporu umenia.

VSTUPENKY CEZ GOOUT si môžete zakúpiť cez tento odkaz alebo osobne v History Caffe a v Eplay – Hudobné nástroje.

Joga pre umelcov: Ako môže jogová prax pomôcť v tvorivom procese

joga

Joga sa už od nepamäti spája priamo či nepriamo s umením a vo svojej tvorbe ju v rôznych formách využívali ako renomovaní režiséri (K. S. Stanislavskij, J. Grotowski), tak i herci (M. Čechov), performeri (M. Abramović), spisovatelia (J. Kerouac), speváci (L. Cohen), hudobníci (Y. Ono) a ďalší umelci.

Hlavným cieľom publikácie je prostredníctvom jogových cvičení a praktík hľadať nový pohľad v konkrétnej umeleckej činnosti (herci, hudobníci, spisovatelia, speváci a ďalší), rozšíriť schopnosti a možnosti pri tvorbe, no stále s ohľadom na fyzické, mentálne či duševné zdravie.

„Každý umelec chce svoje umenie posúvať ďalej, zlepšovať, objavovať, no niekedy zabúda, že on (fyzická bytosť) je tvorcom tohto umenia.“

Autori vybraných textov, o ktorých diela sa opieralo naše štúdium a práca na texte, sú predovšetkým praktici pôsobiaci v oblasti umenia so skúsenosťami aplikovania jogových techník v umeleckom procese (medzi nimi napríklad Dorinda Hulton, Konstantin Stanislavskij, Michail Čechov, Linda Lister, Christy I Wenger a mnohí iní). Neopomenuli sme však ani tradičné knihy o joge (autori: Patanjali, B. K. S. Iyengar, Swami Satyananda Saraswati, Leslie Kaminoff a ďalší), prípadne lekcie s renomovanými učiteľmi.

Joga je predovšetkým odklon od chladného, racionálneho uvažovania a príklon k osobnej skúsenosti, empatii a citu. Vo vytvorenom texte sa preto zameriavame práve na túto sféru, ktorej techniky môžu umelcom pomôcť.

Celkový prínos projektu vidíme v hľadaní nového pohľadu vo vlastnej umeleckej činnosti, rozšírení schopností a možností v tvorbe, avšak stále s ohľadom na fyzické, mentálne či duševné zdravie. Každý umelec chce svoje umenie posúvať ďalej, zlepšovať, objavovať, no niekedy zabúda, že on (fyzická bytosť) je tvorcom tohto umenia, a keď sa rovnocenne ako o svoje umenie nezačne starať aj o seba, skôr či neskôr to môže mať dopad na jeho umenie, ale aj osobný život. Inšpirácia a radosť z umenia totiž neprichádzajú v zabehnutých rituáloch, ale práve v situáciách, ktoré podnecujú kreativitu, dávajú nadobudnuté poznanie do nových súvislostí a kontextov.

„Moment, keď sa Systém stane filozofiou je jeho koncom. Objav Systém doma, no zabudni naň, keď si na javisku. Nemôžeš hrať Systém. Žiadny Systém neexistuje. Existuje len prirodzenosť.“

—K. S. Stanislavskij

Realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia

AUTOR
DOSTUPNÉ NA VYŽIADANIE
UKÁŽKA

Aktualizácie z Facebooku:

S láskou či bez? Sexuálne príbehy starých kultúr

divadlo, LUNA storytelling

Naším zámerom je priniesť divákovi (nielen) mladého veku rozšírený pohľad na sexualitu z uhlov rôznych kultúr a dejín. Zámerom je vyvolať u diváka pocit sebaprijatia a tolerancie, aj pri vlastnej inakosti, prijatie svojich túžob a orientácie bez hanby a bez pocitu izolácie a obviňovania seba sa.

Priniesť mu pochopenie a prijatie, že v tom nie je sám a že v dejinách ľudstva sa stretávame s rôznymi názormi, skúsenosťami a praktikami v tejto oblasti. Rozšíriť obzor, že sexualita nie je len taká, akú ju poznajú z pornografie. Pretože (žiaľ) pornografia, je častokrát jediný zdroj poznávania sexuálnych praktík v mladom veku.

Cieľom projektu je vytvorenie inscenácie spojenej s diskusiou s odborníkom na sexualitu (do projektu sme prizvali psychológa Petra Teličáka). Cieľom diskusie je analýza a rozprava o zdravých hraniciach v sexualite, spoločne sa zamyslieť na tému sexualita vo vzťahu a jej úloha.

Fotografia: Tomasz Schaefer

V spoločnej diskusii nie je naším cieľom odhaľovať alebo analyzovať intímne problémy jednotlivcov ani sa ich na ne verejne pýtať. Chceme, aby súkromie ostalo zachované, nechceme medzi divákmi vzbudzovať pocit hanby alebo výsmechu.

Ideové východiská projektu sa opierajú o štúdium odbornej literatúry z oblasti dejín a kulturológie z dostupných zdrojov. Materiály a podklady o sexualite napríklad v starovekom Grécku, v prvých slovanských spoločenstvách – pohanských i kresťanských, v Bhutáne, Japonsku atď. boli predmetom nášho výskumu a zberu, z ktorých následne vznikol ideový scenár.

Fotografia: Tomasz Schaefer

Hlavným organizátorom projektu je o.z. Cult Creative, no nevylučujeme aj spoluprácu s iným združením, ktoré sa venuje téme sexuality či aj domáceho násilia. Táto spolupráca ako aj odborná garancia fundovaného psychológa je predmetom nášho hľadania a komunikácie, (žiaľ, z dôvodu epidémie pozastavená), no budeme v hľadaní pokračovať naďalej, aby sme do začiatku realizácie túto tému čo najodbornejšie konzultovali.

Celkový prínos projektu vidíme v otvorení tejto častokrát tabuizovanej témy prostredníctvom divadelnej inscenácie, vrámci ktorej s humorom a nadhľadom priblížime problematiku sexuality.
Následne v spoločnej diskusii budeme hľadať odpovede na otázky tolerancie a sebaprijatia v oblasti sexuality.

Túto divadelnú hru podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia

PREMIÉRA
TVORCOVIA

18. júl 2021

Dramaturgia, scenár: Naďa Uherová
Scénografia a kostýmy: Lucia Svobodová
Réžia: Naďa Uherová
Svetlo/video: Tomasz Schaefer
Hrajú: Lucia Svobodová, Filip Štrba
Produkcia: Magdaléna Čisárová
Hudobná spolupráca: Denisa Uherová